Pochôdzky Lorda Jeblingtona a Keepinga, časť štvrtá

"...DRAVÁ RIAVA!" týmito slovami Lord Jeblington zakončil svoje tradičné básnické okienko, ktoré sa konalo každý týždeň s stredu. Vždy v pondelok sa postavil na strechu (to, že z nej vždy spadol je už iný príbeh) s kôpkou papierov v ruke a rozhodil ich do vzduchu, aby ich jeho priateľ vietor rozniesol do sveta. Boli to pozvánky na jeho stredajšie básnické okienko. No vietor bol huncút! Veľký huncút. Mariena mu vždy povedala čo videla: vietor všetky pozvánky nafúkal do jazierka, aby sa nikam nedostali a on sa nemusel deliť o kamaráta. Lord sa vždy zachichotal. Mariena mu vždy priniesla najpozoruhodnejšie správy. Vždy rovnako vystresovaná a od hnevu trasúca sa, no vždy ochotná povedať, čo videla. A veru že to boli veci!

Lord zosadol zo stoličky a uklonil sa. Ozval sa potlesk! Veľkolepý potlesk šťastného publika! Mariena sa naozaj snažila tlieskať čo najhlasnejšie a zrejme sa jej to darilo, pretože Lord sa so žiariacou tvárou klaňal a klaňal pred veľkým publikom, ktoré tvorila Mariena. Vedľa nej na stoličke sedel Keepling. Celý bol pokrytý izolepou, čiže Lord mu nevidel do tváre, no bol si istý, že žasne a rozplýva sa nad nádherou nite veršov, ktoré práve vyslovil Lord. 

"Krásne, môj pane, krásne! Zaslúžite si cenu!" povedala Mariena so silným tikom v oku

"Ja viem, Mariena. Prines mi olivy." povedal Lord, sadol si na stoličku a prekrížil nohy. "Kto je ďalší?" spýtal sa.

"Nikto, môj pane. Vy ste... hlavná hviezda večera." zakričala Mariena, keď prechádzala veľkou halou s tanierom olív. Keď ich Lord uvidel, pokrčil tvár: "Nemám rád olivy, no ak ich budem jesť, vesmír sa mi odplatí. Ak budem trpieť, vráti sa mi to." povedal a pustil sa do olív.

"Nemyslím si, že práve takto karma funguje, pane." povedala Mariena a usadila sa na podlahe

"Nepoúčaj ma, Mariena! No dosť bolo o tom! Vidíš tam to zrkadlo?" spýtal sa Lord a ukázal pred seba.

"Zaiste, Lord." 

"No, tak v tom sa vidím. Moje vlasy sú rovné. Nechcem aby boli rovné. Zajtra zavolaj môjmu kaderníkovi, volá sa Antoine. Ách, Antoine. Tak vysoký a jemný. Jeho bujné kadere, chumáč zlatej vlny priam stojí... áno, stojí kolmo k zemi. Antoine vždy vedel čo urobiť s vlasmi. Dlho som ho nevidel, kde je?" zasníval sa Lord

"Na svadobnej ceste. Oženil sa." povedala Mariena

"OŽENIL SA??? Koho si vzal? Môj Antoine vliezol do chomúta, kto by to bol povedal?" povedal Lord

"Za Pierra. Poznáte Pierra." 

"Áno, Pierre. Ten Pierre bez domova. Túla sa svetom a je taký zarastený, až si ho človek mýli s kominárom, ako vtedy ja." zamrmlal Lord nervózne.

"Môj pane, nevyčítajte si to. Bol na našej streche. Samozrejme že ste ho museli zhodiť." upokojovala ho Mariena

"Máš pravdu. Čo je to za svet, keď zarastení ľudia v béžových gatiach lozia po strechách?" povedal Lord a oprel sa na stoličke. Na dlhý moment zavládlo ticho. Mariena sa zahľadela do steny a Lord si počítal prsty. 

"Aké máme plány na tento mesiac, Mariena?" spýtal sa nakoniec Lord.

"Zajtra prinesú stovku nových dverí. Tie staré už nefungujú ako majú." 

"Ó, áno, privezú mi dvere. Nové, mahagónové dvere..." zasníval sa Lord

"To nie sú mahagónové dvere!" 

"Sú to mahagónové dvere!" 

"Nie! Je to obyčajné drevo!" zakričala Mariena a nechápala o čom Lord vypráva

"Sú! Sú to mahagónové dvere!" vstal Lord a vypúlil oči

"To je smrek!"

"Je to mahagón!" povedal Lord. Mariena sa čudne pozrela, no už necítila potrebu riešiť to. 

"Na tom nezáleží." povedala a pozrela sa pred seba

"Záleží. Sú to mahagónové dvere. No nechajme to. Čo máme v pláne ďalej?" 

"Objednali ste si dovolenku."

"Správne, správne, správne... ako sa len volá ten štát, kam ideme?" začal sa rozpamätávať Lord

"Myslíte...Liči... alebo...KEBAB!"

"Áno, Kebab. Aké peniaze majú v Kebabe a akým jazykom rozprávajú Kebabčania? Kebabským, alebo nejakou formou nemčiny?" pýtal sa Lord a v jeho tvári bolo vidieť úžas. Zrazu zazvonil zvonček na dverách. Prvý krát vôbec niekto zvonil. Mariena prekvapene vstala a rozbehla sa k dverám s Lordom v pätách. Otvorila dvere a za nimi stál akýsi čudák.

Obzrel si Marienu a spoza jej ramena zazerajúceho Lorda a povedal: "Volám sa Michael Sheen a prišiel som skontrolovať podmienky, v akých žije istý Keepling

"A do riti... čo ti jégé?" pomyslel si Lord a odpadol.

Pochôdzky Lorda Jeblingtona a Keeplinga - časť tretia

Všade tma. Keepling bol položený na oranžovo-červenej posteli a hľadel na mesiac. Bez očí. Zrazu sa na ňom objavila prasklina. A druhá, tretia, štvrtá, piata. Po chvíli už bol jeden vodopád. Lord James Jeblington bežal po prázdnej chodbe s lepiacou páskou na koberce, ale napriek tomu že bežal, nevedel sa pohnúť z miesta a cítil Keeplingov plač.
V tom sa Lord strhol zo spánku. Skoro spadol  z rímsy, na ktorej tradične spával už od doby, keď naplnil sáčok z jabĺk vodou a pomenoval ho Keepling. Kvôli nemu nadstaval svoje Jeblingtonské panstvo, ktoré sa skrivilo, a postavil garáž, v ktorej bývala Mariena. Bláznivá chyžná s ôsmymi mačkami a rybkami.
"Keepling!" zakričal Lord a naozaj spadol. Na Keeplinga. Nechápal ako sa tam Keepling dostal, ale každopádne ho pricapil. A aj ho rozcapil. Pozviechal sa zo zeme a povedal: "Ja som to vedel! Mariena!" chytil to, čo ostalo z Keeplinga, hodil si to do kapucne a bežal do garáže.
Mariena sa vznášala nad akousi zvláštnou rakvou a otupená únavou a hlbokým spánkom snívala o slepačích pretekoch niekde v Španielsku. Zo spánku ju nedostalo ani to, že Lord vrazil do garáže. Keď zbadal svoju už beztak zvláštnu chyžnú vznášať sa nad rakvou, hodnú chvíľu nepohol ani brvou. "Toto stojí za zamyslenie" pomyslel si, no nedal na sebe znať prekvapenie. Bohvie, či bol vôbec prekvapený a či si vôbec uvedomil bizarnosť tej situácie. Jediné, na čo myslel, bol vyšťavený a polomŕtvy Keepling v jeho kapucni.
"Mariena!!!" vreskol akýmsi hlasom, ktorý bol privysoký na starého muža.
Mariena sa strhla a spadla do rakvy. Nevedela, čo sa deje, no mala zlé tušenie. To čo vykonala bolo surové a podlé. A vlastne ani nevedela, prečo to urobila. Keepling na tom stole len tak ležal a nehrozilo, že by sa bol bránil. V podstate urobila dobrý skutok. Lord by sa mal začať sústrediť na reálny svet. Každopádne, nemohla dať vedieť o svojich obavách.
"Pane. K vašim službám." povedala rozospato.
"Mariena, vysvetli mi, ako sa mohol Keepling dostať priamo pod rímsu na ktorej spávam? Vysvetli mi to! Sama najlepšie vieš, ako často z nej padám!" vykríkol Lord a jeho hlas sa dal prirovnať k štekotu rozzúreného ratlíka s tuberkulózou.
"Lord. Naozaj neviem o čom hovoríte. V službách vašej rodiny som už dlhé desiatky rokov..."
"Stovky rokov, Mariena, stovky. Odkedy som bol ešte malý Lord a môj otec, Lord Drblington vystaval toto veľkolepé sídlo na počesť rodiny Jeblingtonovcov. Rodu mojej matky." opravil ju Lord hrdo.
"Vidíte Lord. Bola som tu vždy. Odjakživa. Keeplinga poznám už vyše štrnásť rokov. Presne si nepamätám, koľko rokov má..."
"Štyri. Štyri roky Mariena." povzdychol si Lord.
"Na tom nezáleží. Ale nikdy som nikomu z vašej rodiny neublížila, aj keby som mohla a viedli by ma k tomu celkom logické a normálne príčiny."
"Ó, áno. Jeblingtonovci boli skutočne veľkolepý rod. Boli múdri a vznešení a po rodovom spojení s Drblingtonovcami, ktorí boli známi svojou krásou a príťažlivosťou, vznikol tento úžasný rod, ktorého príslušníkom som i ja. Áno, toľká obdivuhodnosť je snáď i trestná. Čudujem sa, že nás zatiaľ nikto nepozabíjal." usmial sa Lord.
"Hmm...áno, to sú tie príčiny." povedala Mariena trochu v rozpakoch. (Veľkolepí? Múdri? Vznešení? Krásni a príťažliví? Ten bláznivý starý chlap načisto zošalel.) pomyslela si Mariena.
Lord sa iba usmieval.
"Podstatné je, že som mohla. Celé tie roky som mohla Jeblingtonovcov vraždiť, ale neurobila som to. Viete prečo? Lebo si vás vážim (a vaše peniaze, prebehlo jej mysľou). Prečo by sa to malo práve teraz zmeniť? Prečo by som Keeplingovi ubližovala po toľkých rokov tvrdej služby?"
"Štyri roky Mariena. Bol medzi nami štyri roky." zavrčal Lord.
"Bol? Akože...bol?" spýtala sa Mariena s nádejou v očiach.
Lord si nešťastne vytiahol prázdny, mokrý sáčok z kapucne a položil ho na stôl.
"Čo navrhujete a koho upodozrievate?" spýtal sa Lord Marieny.
"Ja neviem pane. Čo ak... čo ak ho uniesol nejaký vták? Zo spálne. Možno si myslel, že je to korisť, ale keď zistil, že nie je, tak ho pustil. A Keepling spadol priamo na to nešťastné miesto. Veď viete, na tomto panstve sa dejú občas zvláštne veci."
"Ó, áno. To dáva zmysel. Vták jeden nešťastný. Prečo to urobil? Zasran jeden operený! Aký vták to podľa teba bol?" zúril Lord.
"Hmm...podľa mňa vrabec." povedala Mariena. Spomenula si na Lordovu nenávisť k vrabcom.
"Ó, áno. Vrabec. Určite to bol vrabec. Ako nemám rád vrabce. Letia a letia a správajú sa, ako by na svete nič iné nebolo, len oni. Ale ja sa pomstím. A bude to dnes." povedal Lord a odmlčal sa.
"Alebo aj zajtra. Dnes nás čaká práca, Mariena." dokončil Lord a podal Mariene Keeplinga (alebo to, čo z neho zostalo) a prikázal jej, aby ho ošetrila a opravila. Mariena ochotne súhlasila, no pod jej kamennou maskou sa skrýval netvor, ktorý sa pomaly prebúdzal a čakal na to, kým udrie.

Pochôdzky Lorda Jeblingtona a Keeplinga - časť druhá

Bolo sedem tridsať. Slnko už dávno zapadlo a krivé panstvo starého Lorda Jeblingtona ostrým svetlom zaplavoval mesiac. Lord Jeblington stál na terase a vedľa seba mal položenú stoličku, na ktorej bol Keepling. 
Lord hľadel na mesiac a vravel si, že svet je celkom pekný. Ale iba za vysokými múrmi jeho panstva. Všade inde je škoda žiť. Sú tam vrabce.
"Nemysli si, drahý Keepling, že sa na teba hnevám. Odpustil som ti. Máš právo mlčať." zamrmlal a usmial sa.
"Lord! Lord!" ozýval sa trasľavý hlas z domu. Bola to Mariena. Neurotická chyžná, ktorá u Lorda pracovala už celé stovky rokov.
"Tu." povedal Lord a Mariena prišla k nemu na terasu.
"Lord, Boža spáchala samovraždu!!!" zvolala.
"No a čo?" usmial sa Lord smerom k mesiacu.
"No...vo vašej kuchyni je mŕtvola. Začne hniť, plesnieť a smrdieť."
"Mariena, Mariena. Veď Boža hnije,plesnie a smrdí celý život. To ste si naozaj všimli až teraz?" usmial sa Lord
"Ale nebudem ju predsa platiť keď nič nerobí. Zbaľ jej kufre vyhoď za múry Jebligtonského panstva. Ale zadnou bránou!" dodal.
"Vykonám Lord, ale nebolo by lepšie zavolať políciu?" spýtala sa Mariena
"V žiadnom prípade. Doniesli by sem blato zvonka. Na mojom pozemku je moje jeblingtonské blato a v žiadnom prípade ho nemienim miešať s tým ohavným hnedým plebským blatom zvonku."
"V poriadku."
Mariena zbalila Boži krém na ústa a vyhodila ju zadným vchodom za múry. Potom sa vrátila k Lordovi.
"Hotovo, Lord. Boža sa už nevráti."
"Výborne, Mariena. Za to si zaslúžiš odmenu. Z vďaky za tvoje úsilie na mojom panstve ti povoľujem ostať tu a pracovať po mojom boku ešte ďalších osem rokov. Nemáš začo." usmial sa Lord priteplene a otočil sa ku Keeplingovi:
"Drahý Keepling, nuž poberme sa do postelí. A ty Mariena daj na Bazoš inzerát že hladáme chyžnú, čo neumrie vyčerpaním. Nepotrebujeme tu o tri týždne ďalšiu mŕtvolu." usmial sa Lord a pobral sa do svojej izby.

Pochôdzky Lorda Jeblingtona a Keeplinga

Bolo sedem hodín ráno. Lord James Jeblington spal na rímse v sediacej polohe snívajúc o nikdy sa nemeniacich vlasoch Severusa Snapa - ani v najväčšom vetre. Zrazu niečo zakikiríkalo. Lord Jeblington bol v okruhu tridsiatich kilometrov jediným obyvateľom a sliepky nechoval. Lord sa strhol zo spánku a skoro spadol. Vystrel ruky pred seba a snažil sa nahmatať nejaké teleso, ktorého by sa mohol chytiť no nič nenašiel. Veď božechráň - na rímse.
"Mariena!" zvolal.
Lord bez falošného nosa nevidel ani na krok.
V tom vošla Mariena. Ledva sa držala na nohách - pohľad na Lorda ju vždy vydesil.
"Pane, máte tu posteľ osem krát osem." povedala nervózne nechápajúc, čo robí Lord Jeblington na rímse.
"To Keepling. Mám podozrenie že chce ujsť. Je mladý, svet ho láka. Keď začnú burácať alarmy, hneď to uvidím."
Mariena preklopila zrak a nervóne vyšla z Lordovej izby. Mala obavy o duševné zdravie Lorda Jeblingtona. Na schodoch stretla chyžnú Boženu, ktorej nikto nepovie inak než Boža.
"Lord Jeblington je na tom zle. Spáva na rímse, lebo si myslí že Keepling chce ochutnávať slasti sveta." povedala Mariena.
Boža sa prudko vystrela a bez slova zišla do kuchyne.
"Preboha, kde som to skončila?" povedala si Mariena
...
"Lord, raňajky sú na stole!" zvolala Mariena
Lord vystrčil svoju hlavu z izby a spýtal sa : "Je pri stole aj Keepling?"
"Hmm...iste." odpovedala Mariena nervózne a prudko hodila zrakom na jeden koniec obdĺžnikového stola, kde mal miesto Keepling.
Lord zišiel dole schodmi vo vlnených papučiach a sadol si naproti Keeplingovi.
"Máme morské prasa na ražni, Mariena?"
"Nie Lord, po ôsmy krát vám hovorím že nie." odpovedala Mariena s navierajúcimi žilami.
Lord Jeblington si naložil tanier kopcom olivami a začal ich jesť s výrazom plným odporu.
"Áno drahý Keepling, neznášam olivy. Ale musím sa premáhať. O tom je život."
"Tak to teda neni." povedala si Mariena a so znechutením hľadela na podivnú dvojicu za stolom.
"Keepling, aké máš plány na dnes?" spýtal sa Lord. Odpoveďou mu bolo ticho.
"Iste, chápem. Som už starý, ale vychoval som ťa. Dal som ti domov a ty sa takto správaš?"
Ticho.
"Odpovedz! Povedz niečo. Keepling!!!"
No ten sáčok s vodou len bez pohybu a bez slova sedel na stole a nevyzeral že by sa chystal čokoľvek povedať.
"Čím som si to zaslúžil?" zvolal Lord nešťastne a odišiel do svojej izby.
Tam spísal knihu "Lord Jebligton a jeho sáčok s vodou Keepling.